Vybudovanie Zimného prístavu v Bratislave predstavuje významný krok v histórii dunajskej vodnej dopravy a urbanistického vývoja mesta.
Jeho vznik súvisí s rozsiahlymi reguláciami toku Dunaja, ktoré prebehli v rokoch 1886 – 1896 a patria k najzásadnejším zmenám v rámci Bratislavy. Úprava toku do jedného stabilného plavebného koridoru so šírkou 300 metrov mala za úlohu zjednodušiť plavbu po Dunaji a umožniť efektívnejšiu lodnú dopravu. Regulácia sa týkala 80 kilometrov riečneho koryta, pričom brehy boli vybudované pomerne strmé, spevnené lomovým kameňom.
V roku 1897 sa medzi novým tokom Dunaja a Brennerským ramenom začalo s výstavbou Zimného prístavu. Pôvodne sa na tomto mieste uvažovalo o menšom prístave pre osobné lode a zimovanie plavidiel, no nakoniec sa rozhodlo o vybudovaní prístavu pre 200 lodí. To predstavovalo zásadný krok pre Bratislavu, keďže išlo o jeden z najväčších prístavov na toku Dunaja vo vtedajšom Uhorsku.
Výstavba prístavu bola úzko prepojená s rozvojom priemyselnej štvrte a železnice, ktorej budovanie sa začalo zasypaním Čalovského ramena v roku 1892. Na vybudovanie prístavu bolo potrebné presunúť 1 300 000 kubíkov zeminy, pričom práce zahŕňali vytvorenie vyvýšeného plató, úpravu terénu, výstavbu protipovodňových hrádzí a sústavy vlečkových tratí pre obsluhu prístavu. Postupne sa dopĺňali rôzne menšie objekty ako sklady, colnice a od roku 1916 pribudla úprava brehov s osadením DDSG žeriavov, ktoré urýchlili vykládku a znížili prestoje lodí.
Žeriavy ako najdominantnejšie prvky Zimného prístavu, v pozadí nové developmenty na Mlynských Nivách a Eurovea Tower s Bratislavským hradom
Svetové vojny prístav zásadne zmenili
Po prvej svetovej vojne sa začala prestavba prístavu na moderný nákladný riečny prístav, čím Bratislava nadobudla významnejšiu úlohu v medzinárodnej obchodnej doprave. S týmto obdobím sa spája aj založenie „Orientálneho trhu“, ktorý sa konal každoročne od roku 1923 do roku 1942. Cieľom tohto podujatia bolo posilniť postavenie Bratislavy na medzinárodnom trhu a nadväzovať medzinárodné aj lokálne obchodné kontakty.
Prístav v tomto období tvoril s mestom jeden celok, prepojený prostredníctvom siete železničných vlečiek spájajúcich lode, sklady a továrne. Táto historická stopa koľajísk je čiastočne zachovaná napríklad v úseku od Skladu č. 7.
Hlavnou funkciou prístavu bolo kotvenie lodí, pretože na rozdiel od hlavného toku Dunaja, vodné plochy v prístave zamŕzali bezpečnejšie. Prítomnosť lodí je preto prirodzenou charakteristikou územia, kapacita kotvenia dosahovala až 200 lodí. Ku kotveniu lodí sa vzťahovali aj ďalšie funkcie – opravovanie v Lodnej dielni či zázemie pre lodníkov a administratíva.
Dejiny územia sú poznačené aj vojenskou minulosťou, ktorá zanechala v priestore stopy a environmentálne limity. Počas 1. svetovej vojny bolo územie súčasťou obrannej línie a neskôr základňou vojnového loďstva. Strategický význam prístavu viedol počas 2. svetovej vojny k spojeneckému bombardovaniu a následnému uloženiu výbušných systémov do vodných plôch. K ich plošnej detonácii nedošlo, munícia pravdepodobne ostala pod vodnou hladinou. Nepredstavuje však akútne riziko a v doterajšej prevádzke sa nepreukázali žiadne obmedzenia či ohrozenia.
Počas druhej svetovej vojny sa prístav stal terčom spojeneckých bombardovaní, ktoré ho vážne poškodili. Letecké útoky prebiehali 16. júna 1944, 20. septembra 1944, 7. a 21. februára 1945 a zasiahli nielen samotný prístav, ale aj rafinériu Apollo.
Po vojne sa začalo s rozsiahlymi rekonštrukciami a od roku 1948 sa Zimný prístav opäť stal dôležitým prekladiskom materiálu a tovarov. V období socializmu bol začlenený do centralizovaného hospodárskeho systému, pričom slúžil na prepravu priemyselných surovín a materiálov v rámci východného bloku.
Rozšírenie prístavu
Medzi rokmi 1975 – 1983 sa postupne budoval prístav Pálenisko a tzv. Lodenica. Pálenisko bol modernejší prístav a rovnako ako Zimný prístav slúžil na prekládku (napríklad nové prekladisko minerálnych olejov), postupne prevzal časť logistických operácií. Lodenica bola určená na opravy lodí.
Po roku 1989 stratila riečna doprava na Dunaji svoj pôvodný význam a časť obchodnej prepravy sa presunula na cestnú a železničnú dopravu. Napriek tomu si Zimný prístav zachoval svoju historickú hodnotu, viaceré stavby v tejto lokalite, ako aj samotný prístav boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku (Bartošíková, 2018).
Lokalita plná pamiatok
Národnými kultúrnymi pamiatkami sú secesná budova prečerpávacej stanice (1904), Dom lodníkov (1940), lodný výťah (1940), lodná dielňa (1943), prístavný sklad (1928), sklady č. 7 (1921) a 17 (1928), najstaršia zachovaná loď na Slovensku, remorkér Šturec (1937), a dva najstaršie žeriavy zo 70. rokov 20. storočia. Národnou kultúrnou pamiatkou je aj samotný prístav a jeho bazény. V území sa nachádzajú aj ďalšie zbierkové predmety a hnuteľné pamiatky, medzi ktoré patrí napr. vzácny remorkér Zvolen, ktorý je zbierkovým predmetom technického múzea, a tiež veľa technickej infraštruktúry, ktorá dotvára celý historicko-technický ráz prístavu (železnične koľaje, nástupné lodné mostíky či prvky na uväzovanie lodí).
Zimný prístav aj dnes slúži svojmu pôvodnému účelu – prekladisku nákladov, ale už len v menšej miere, než s akou sa pôvodne počítalo.
Prístav tak predstavuje vzácne miesto, kde sa stretáva pamäť mesta s jeho pôvodnou aj dnešnou funkciou prekladiska a zároveň otvára priestor pre budúcnosť.
Pelletizovaná železná ruda v popredí developmentu Skypark a pohľad na lode v južnom bazéne
Schéma 1: Vývoj toku rieky Dunaj cez Bratislavu – rok 1783
Zdroj: Vlastné spracovanie na základe (StaréMapy.sk)
Schéma 2: Vývoj toku rieky Dunaj cez Bratislavu – rok 1899
Zdroj: Vlastné spracovanie na základe (StaréMapy.sk)
Schéma 3: Vývoj toku rieky Dunaj cez Bratislavu – rok 1983
Zdroj: Vlastné spracovanie na základe (StaréMapy.sk)